astyQ: I write it my way!

Alebo som to mal skôr nazvať „život v bezpečnom meste“? Každopádne, obidve pomenovania sa vzťahujú na miesto, kde žijem. Kedysi, a nebolo to až tak dávno, som na otázku „odkiaľ si“ odpovedal nejako takto: „Sereď, to je pri Trnave“. Dnes už tú druhú časť netreba často dodávať. Všetci nás poznajú. Nie pre na celom Slovensku i v zahraničí obľúbené výrobky našich pečivární. Nie pre vychválené šumivé vína. Ale zo správ: drogy, vražda, prostitúcia, mafia. A ešte drogy.

Dôvod na paniku? Kdeže… Každý si tu žije svoj život, svoju realitu. Za posledný polrok odkedy som väčšinu týždňa  Brne som trochu stratil prehľad čo sa deje v mieste môjho trvalého bydliska. Po pravde, ja svoje mesto ako nejaké krimi getto nevnímam, nemám aspoň takú zlú skúsenosť. Možno sa pohybujem na „nesprávnych miestach“ a stretávam sa s „nesprávnymi ľuďmi“. Pravda je však taká, že tí feťáci, štetky a mafiáni tu naozaj sú. Každý ich pozná, možno denne vída alebo si s nimi aj tyká. To že mi niekto na ulici ponúkne drogy sa tu vníma asi tak ako keď mi cigánka ponúka „značkové“ voňavky na autobusovej stanici. Akoby sme tu nosili ružové okuliare, ktoré túto špinu filtrujú. Tak ako slnečné, tak aj tieto okuliare po zotmení skladáme. Veru, v meste okrem pár miest večer skapal pes. Ľudia nevychádzajú, kto sa bojí, nech nechodí do lesa…

Nedávno som sa vracal domov a zastavil som sa pri kostole pri tabuli s nekrológmi. Zaujal ma jeden s fotkou. Vraj nás vo veku 43 rokov opustil otec, brat, švagor, kamarát a neviem čo ešte. Muž na fotke sa mi zdal akýsi povedomý, určite som ho už niekde videl! Potom som prišiel domov a nasledoval obligátny rozhovor na tému udalosti posledných dní. To, že v Galante nedávno zastrelili akéhosi podnikateľa, som samozrejme vedel, nevedel som len jeho meno. Keď však prišlo na túto tému a padlo jeho meno, vtedy som si spomenul, že to meno som pred hodinou videl na spomínanom smútočnom oznámení. Veru, každý poznáme „svojho“ mafiána. To, že mu na pohreb prišlo cirka dve tisíc ľudí nekomentujem.

Včera som začul rozhovor, kde žartovne padlo približne nasledovné: Zastavíš auto mysliac si že ťa zastavuje polícia a zastrelia ťa samopalom (narážka na podnikateľa). Nezastavíš, keď ťa prenasleduje skutočná polícia a tiež ťa zastrelia samopalom. V skutočnosti to nie až také vtipné, ale kruto pravdivé. Okolnosti a podrobnosti tu neriešim ani nekritizujem prácu nikoho. Ide mi skôr o to, že sme si tu na tú kriminalitu akosi zvykli. Možno aj práve to sa stalo osudným nebohému Františkovi, ktorého nedávno umlátili rovno na ulici. O desiatej večer pred jeho činžiakom plným ľudí. Neverím, že všetci chodia po Šehrezáde spať a nikto nič nevidel a nepočul. Vraj sú aj očití svedkovia, ale nikto nič neurobil, nikto nechcel byť „zbytočne“ hrdinom. Internetom i mestom sa už aj šíria mená údajných vrahov. Ale to je zatiaľ všetko. Proste sme si zvykli a nehasíme, čo nás nepáli. Predsa tu však jeden hrdina bol – samotný František. Informácie sa rôznia, ale vraj si dovolil vyrušiť feťákov pri vykrádačke auta alebo ich minimálne upozornil nech si svoj evidentný zámer vopred rozmyslia. To najlepšie však nakoniec, František bol z Kráľovho Brodu. Česť jeho pamiatke.